Keď žena kupuje auto

Autor: Lenka Koláriková | 29.5.2011 o 12:40 | Karma článku: 6,19 | Prečítané:  422x

Po veľkých peripetiách som konečne vyšla z dverí, ktoré som tak dôverne poznala (OR PZ - dopravný inšpektorát - oddelenie, kde previnilcom vracajú vodičáky) a držala som tú malú kartičku v ruke. Po dvoch rokoch som zase cítila benzín v žilách.

Na rozjazd som si určila staré - dobré Korádo, zdedené po ocinkovi. Ten aktuálne brázdi ulice na novučičkom skútri a mne zostalo len slintať nad jeho ladnými tvarmi, ľahkým štartovaním, pohodlným sedením a všetkými ďalšími vymoženosťami modernej motorky. Časom sa síce ukazuje, že Korádo je pevnejšej konštrukcie a viac menej nezničiteľné, ale predstava rýchleho presunu na pohodlnom sedadle mi akosi zostala zahniezdená v mysli.

Tak, ako som sa tešila, že konečne budem mať možnosť jazdiť a veľa vecí sa tým uľahčí, tak mi už o týždeň nestačilo sadnúť na moped. Chcela som niečo viac. Samozrejme, všetci ma od toho odhovárali, poznajúc moju históriu jazdenia, ale som stvorenie tvrdohlavé a keď sa pre niečo rozhodnem, nič ma nezastaví, ani hrozba havárie. Navyše v tej dobe sa pridružili zdravotné problémy a auto bola jedna z možností, ako si uľahčiť žitie.

Poučená vývojom predchádzajúcich etáp môjho života (minulé auto sa kazilo v priemere každý týždeň a samotné opravy ma stáli viac ako ono, no bolo pekné a zvukový systém stál fakt za to), som sa nanominovala kamarátke do obývačky a jej manžel sa tým dňom stal mojím osobným poradcom. To však nevedel, čo ho čaká.

 

Prelúskala som snáď všetky dostupné stránky s inzerciou predaja áut, do bazáru som ísť nechcela, mám s nimi zlé skúsenosti. Vytipovala som si niekoľko autíčok, zavolala kamarátke, kamarátka zalarmovala manžela a šlo sa.

Auto číslo jedna.

Keďže moje financie boli obmedzené, musela som si dať limit zhruba 300,-eur. Ja viem, v dnešnej dobe kúpiť niečo pojazdné za takú sumu je takmer nemožné, ale prosím povšimnite si slovíčko takmer.

Prvým predávajúcim bol syn maminho bývalého kolegu. Znelo to pre mňa dôveryhodne a takmer som si so sebou ani nevolala Petra (kamarátkin manžel), ale nakoniec som si nevzalala len jeho, ale aj Evičku (jeho pani manželka, moja dobrá kamarátka a strážny anjel v jednom), čo sa ukázalo ako dobrý nápad.

Auto vyzeralo dobre. Keď píšem dobre, myslím fakt dobre. Športové sedačky, vypracovaný interiér, úžasný lak. Už som chcela podpisovať zmluvu, keď sa do toho vložil Peter a vraví, že ho aspoň zbežne obehne. Po naštartovaní cca na piaty pokus sa ozvali z výfuku také salvy, že to muselo zobudiť celý okres. Neprestali ani po desiatich minútach. Taktne vynechajúc tento nedostatok si sadol a šiel sa previezť. Neutrál akoby nebol, pri preraďovaní vypadávali z auta súčiastky, povolené riadenie, tlmiče asi vymontovali, nesvietili svetlá. Svetlá Peťo opravil na kolene, ale ten zvyšok...Mladý sa ma snažil prehovoriť a trval na tom, že prevodovka bola nedávno menená, že to vypadávanie súčiastok je normálna vec, na nemožnosť zaradenia spiatočky si zvyknem a jazdiť môžem bez svetiel prípadne so zapnutými hmlovkami. Rýchlo sme sa rozlúčili a ja som dostala prvú lekciu. Keď Peter povie: Neviem, znamená to: Pre Boha neopováž sa to kúpiť!

Auto číslo dva.

Druhý deň som sa dohodla s predávajúcim z Čadce, mal nás o štvrtej čakať a navigovať k svojmu domu.O štvrť na päť som sa mu konečne dovolala s tým, že on je v Martine, vôbec ho nezaujíma, že my sme tam a co si dovoľujem ho obťažovať. Ok, ok. Z hlboka som sa nadýchla, zjedla som prvý kúsok štrúdle, ktorý Evka prezieravo upiekla do auta a zavolala pánovi z KNM, s ktorým som sa mala stretnúť až v stredu, ale keďže som už bola tam...

Prišli sme k autu, ktoré vyzeralo, že ak sa ho chytím, rozpadne sa. Smutné bolo, že nielen tak vyzeralo, ale aj také bolo. Peťo prešiel po podvozku a odpadávali z neho kusy niečoho, čo vyzeralo ako pôvodná karoséria. Pán naštartoval, motoricky vyzeralo dobre, ale všade boli diery a pri skúšobnej jazde poznamenal:,, Moc tomu nepridávajte, lebo sa Vám vyzujú pneumatiky z diskov." Ďalší kus koláča padol, tentokrát som ho nejedla len ja, ale vzpruhu potrebovali všetci.

Auto číslo tri.

Pre istotu som na medzizastávke po hradom volala pani, a technickými otázkami som sa uisťovala, či nepôjdeme do Beluše zbytočne. Auto malo byť v poriadku, len ľavý zadný blatník mááálinko chytený korózou. No, zlatá rybka, akvárium nebolo ani tentokrát. Auto chrlilo z výfuku čierny dym, prasknuté zrkadlá, svetlá, dvere na strane vodiča sa nedali otvoriť a pred preliačeninou na dverách ako svet bohorovne stáli všetci traja (matka, dcéra a jej priateľ) a svorne tvrdili:,,Nikdy nebolo búrané, tá preličenina tam má byť." Aspoň že psa mali pekného.

Auto číslo štyri aneb nádej má pohreb v sobotu.

Jedno auto v Trenčíne, jedno v Púchove. Večer, sedem hodín, unavení, koláč zjedený. Čo teraz? Kam skôr? Nakoniec sme sa rozhodli pre Trenčín, ak bude aj tam katastrofa, cestou domov sa stavíme v Púchove. Nebudem tu zdĺhavo opisovať cestu tam, aj keď za zmienku stojí nápad zakopať vodiča pekného Favoritu pred nami pri billboarde. Neprešiel.

V Trenčíne sa stal zázrak. Auto krásne, čisté, funkčné, ľudia seriózni a Petrovo NEVIEM sa zmenilo na KÚP TO. Behom dvadsiatich minút boli formality vybavené a ja som mala svoje druhé auto v živote.

Cesta domov cez prériu.

Dva roky bez jazdenia urobia s človekom svoje. Za volant som sadla vyklepaná ako nedeľný rezeň a po najbližšiu pumpu, čo bolo cca 500 metrov som šla so zatiahnutou ručnou brzdou a trikrát mi to skapalo. Čakalo ma ďalších 50km v tme. Peťo s Evkou šli celú cestu 60tkou, zhruba každých desať km na mňa čakali, lebo som si to, prekrikujúc rádio, ktoré som nevedela vypnúť,valila asi styridsať aj tam, kde bolo povolených deväťdesiat. Bola som ako kôň s klapkami na očiach. Mala som pred sebou len červené svetlá ich Audi a za každú cenu som sa ich držala. Žiadna prednosť druhým autám na kruhovom, alebo sa aspoň na železničnom priecestí rozhliadnuť, či niečo nejde. Vyššie mocnosti mali našťastie pohotovosť a prezieravo mi každú prekážku odstraňovali z cesty. Týmto sa ospravedlňujem všetkým orgánom, myslím pánov policajtov a čestne prehlasujem, že som nespôsobila žiadnu dopravnú nehodu ani kalamitu, moje šoférovanie sa o sto percent zlepšilo a už nie som postrachom na našich komunikáciách.

Suma sumárum . . .

To, ako som prihlasovala auto na našom inšpektoráte by vydalo na ďalší článok. Nakoniec som sa však zaradila do bežného života priemerného užívateľa automobilu. Šoférujem každý deň a na benzínke som minula viac ako chlap. No bola to dobrá životá skúsenosť, ktorá mi priniesla niekoľko poznaní.

1. Keď kupuje auto žena bez chlapa, predávajúci s nami zametajú. Myslia si, že sme neschopné, neberú nás vážne ani ako rovnocenného partnera a my väčšinou nemáme potrebné znalosti, aby sme si overili,  v akom stave to auto je.To sa dá aplikovať takmer na všetko (byt, dom, mobil atď.)

2. Keď je s nami muž, vyzerá to inak. Ideálne, ak sa do áut vyzná.

3. Kvôli pár korunám aj napriek očividným vadám, sú schopní klamať do očí. To vypovedá o ich charaktere. Mne osobne je z takých ľudí na grc a vyhýbam sa im.

4. Kúpa auta je vždy o šťastí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?